O priemyselných parkoch moderného typu sa v súčasnosti vedú mnohé diskusie, nielen u nás, ale aj v zahraničí. Je to možno dané aj tým, že parky nie sú jednotné a majú aj rôzne zamerania. A vznikajú aj s veľkým odstupom rokov, podľa hospodárskej, ale hlavne politickej situácie. Tak u susedov v Rakúsku vznikol prvý priemyselný park v roku 1959 na 280 hektároch  s 200 firmami. V Česku pri Plzni  v roku 1994, v Poľsku  v roku 1995 a v Maďarsku pri meste Győr v roku 1992 ako súkromný priemyselný park rakúskeho vlastníka. Dobre fungujúce priemyselné parky boli v sedemdesiatych rokoch v bývalej Juhoslávii.

No bez konkurencie je popredný európsky vedecko-priemyselný park  SOPHIA ANTIPOLIS, situovaný na juhu Francúzska  pri  Francúzskej riviére, medzi mestami Nice a Cannes. Na zalesnenom území  s budúcou rozlohou až 3 800 ha bolo na začiatku 21. storočia 1 193 podnikov, 20 530 inžinierov  a technikov a 5 000 študentov. V parku pracuje 68 národností. Platia tu zaujímavé pravidlá. Každá stavba musí byť obklopená stromami a výška stavby nesmie presahovať okolité kopce  okolo parku. Od roku 1974 je park podporovaný aj vládou.

Z pohľadu histórie sa musíme pristaviť v predmestských zónach USA, kde prudký rozvoj miest vytláčal priemyselnú činnosť na perifériu, kde vznikali takzvané MALLS, čo znamenalo niečo ako „zhluk“ a boli situované v blízkosti diaľnic a železníc.

Zrod prvých priemyselných parkov  súčasného charakteru však bolo v centre  európskej priemyselnej revolúcie vo Veľkej Británii. Ako prvý bol vyhlásený TRAFFORD PARK v Manchestri, založený spoločnosťou  SCHIPCANAL and DOCKS v roku 1897.  Krátko na to ich nasledovalo Írsko, ktoré však prekvapilo svet  tým, že malo nulové daňové zaťaženie!

V rakúskej  monarchii však život akoby ustrnul a zostal zaseknutý v predminulom storočí. V prvom rade to bola byrokratická skostnatenosť s množstvom nefunkčných a rozvoj blokujúcich zákonov, ktoré brzdili  prílev kapitálu. Osobitne to pociťovali banské mestá,  hlavne Banská Bystrica, Banská Štiavnica a Kremnica, kde sa v zmysle stále platného privilégia  nesmeli usadiť židovskí občania. Táto situácia sa zmenila až po roku 1860, keď mesto mohlo prijať prvých židovských  usadlíkov. A židovský kapitál sa mohol uplatniť v širokej sfére národného hospodárstva, hlavne však v obchode.  To už však prišlo neskoro, až po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. 

Uhorská vláda mala záujem na prudkom rozvoji priemyslu a vôbec celého národného hospodárstva. Zakladali sa obchodné a priemyselné komory, rôzne spolky obchodníkov a vedcov,  prudko sa rozvíjala stavba železničných tratí, lodnej dopravy, poštových sietí, telegrafov, cestnej infraštruktúry i elektrifikácie.

Pre Banskú Bystricu zostane pamätným dňom 20. júl 1907. Vtedy totiž zasadala mestská rada. Zasadnutie mestskej rady viedol jej predseda, veľkomožný pán, podžupan Zvolenskej župy Dr. Matej Répáši. (Zápisnica: číslo 166.)

Mestská rada predkladá pod číslom 5441 z roku 1907 žiadosť banskobystrického občana, staviteľa,  Ľudovíta Peierbergera, zaevidovanú pod číslom  4756 z roku 1907 vo veci predaja časti mestského pozemku, potrebnú  na účely priemyselného parku. 

Vzhľadom k tomu, že v predmetnej záležitosti,  ide o predaj mestského kmeňového majetku,  členská schôdza prejednávanie  tejto záležitosti podľa zákonného článku XXII.  z roku 1886 a pri dodržaní § 110 o 30-dňovom verejnom vyhlásení nemôže vytýčiť  na prejednávanie v tento deň. O tom sa upovedomuje mestská rada.

Prebehlo pol roka a žiadosť Ľudovíta Peierbergera v záležitosti predaja mestského pozemku  na účely vybudovania priemyselného parku  sa nemohli dostať v mestskej rade na prejednávanie, pre rôzne záležitosti, aj keď kúpnopredajná zmluva bola vypracovaná. Najčastejšie to bol nedostatok poslancov v zasadacej miestnosti.

Na prvom zasadnutí mestskej rady v roku 1908 sa konečne záležitosť dostala na rokovací poriadok pod číslom  9.

Vec kúpnopredajnej zmluvy  so staviteľom Ľudovítom Peierbergerom predložená mestskou radou pod číslom 493 z roku 1908.

Staviteľ Ľudovít Peierberger, banskobystrický obyvateľ, v žiadosti zaevidovanej v roku 1907 pod číslom 4556 žiada o predaj majetku slobodného kráľovského  mesta Banská Bystrica, zaevidovaného v pozemkovej knihe mesta Banská Bystrica pod číslom 38,  vedeného v riadku 39,  pod miestnym nákresovým číslom 681/a registrovaná nehnuteľnosť na kresbe  označená písmenami  a,  b,  c,  d  a 681/2/a  podčíslím  818 siah značená čiastka, za každú siahu 3 korunami,  to jest bolo to predané za 2454 koruny.

Vzhľadom k tomu, že na odpredaj pýtaný pozemok  momentálne neprináša mestu žiaden úžitok  a mesto má morálnu povinnosť  podporovať priemysel podľa svojich možností a berúc v úvahu, že ponúknutá cena zodpovedá hodnote pozemku, bola táto záležitosť daná na program dňa s dodržaním podmienok  § 110 z. č. XXII. z roku 1886, po rozhodnutí valného zhromaždenia  pod číslom 166, 218 a 269 z roku 1907. Valné zhromaždenie  jednohlasne rozhodlo,  že majetok slobodného kráľovského mesta Banská Bystrica zaznamenaný v banskobystrickej pozemkovej knihe číslo 38, v riadku 39 a v miestopise  zaznamenané nehnuteľnosti pod číslom 681/a uvedené písmenami  a,  b,  c,  d a s 681/2/a  818 siah  podčíslím značená čiastka bola predaná Ľudovítovi Peierbergerovi, obyvateľovi Banskej Bystrice,  za 2454 korún a v tejto záležitosti  je medzi mestom a staviteľom Ľudovítom Peierbergerom  spísaná kúpnopredajná zmluva v celom rozsahu prečítaná a ktorú zastupiteľstvo  v celom rozsahu jednohlasne prijme a to menovitým hlasovaním.

Menovite hlasovali:  „Áno.“: Vojtech Wachtler,  Jozef Schweng,  Dr.  Eduard Rippely,  Vojtech Novák,  Ján Steiner,  Ján Discantiny,  jun. Samuel Gally,  Ladislav Herdina,  Gejza Bánovszký,  Dr. Emil Bárczy,  Eugen Ebner,  Jozef Stróbl,  Eugen Dillnberger,  Emil Jurkovich,  Ignácz Puschmann,  Dr. Oszkár Petrogally,  František Štefkó,  Samuel Mikler, Anton Barth,  Dr. Viliam Herritz,  Ján Paulínyi,  Karol Szász,  Dr. Štefan Holesch,  Ján Badinyi, Dr. Karol Tandlich,  Jozef Dunajszky,  Jozef Lindtner,  Ján Reinhardt,  Alexander Róhringer  a  Kornel Pišo.

„Nie.“ – nehlasoval nikto.

O tomto bude vyrozumená mestská rada.

Taký bol teda začiatok. Bolo však dobré, že vláda vydala výzvu na podporu podnikania a hlavne  k rozvoju priemyslu. Neostalo to bez odozvy ani medzi obyvateľmi Banskej Bystrice. V roku 1911 sú tlaky a  sťažnosti na kamenára Horna, na hlučnosť, na jeho vysťahovanie do priemyselného parku. V roku 1911 kupujú pozemky na priemyselné účely Karol Benyáts a Jakub Kohn.  V roku 1912  kupuje ďalšie mestské pozemky Ľudovít Peierberger pri „Potôčoku“ a to 50 siah  za 2 700 korún,  značené v pozemkovej knihe písmenami   a,  b,  c.  Pridáva sa obchodná spoločníčka Pavlína Kneppová.

Priemyselný park mal perspektívu  a sľubne sa rozbiehal,  o čom svedčí aj tá skutočnosť, že v roku 1915 žiada Ľudovít Peierberger pod číslom 5506 o možnosť napojiť priemyselný park  na centrálny mestský vodovodný systém. Valné zhromaždenie súhlasilo so zapojením na parcelách 18 a 19 na Hornom predmestí s ročným poplatkom 2 koruny. Boli však vojnové roky, doba bola dosť neistá  a nik nevedel, aká bude budúcnosť.

                                                                                                                                   

 

 

 

Michal KiššimonPriemysel a jeho história
O priemyselných parkoch moderného typu sa v súčasnosti vedú mnohé diskusie, nielen u nás, ale aj v zahraničí. Je to možno dané aj tým, že parky nie sú jednotné a majú aj rôzne zamerania. A vznikajú aj s veľkým odstupom rokov, podľa hospodárskej, ale hlavne politickej situácie. Tak u...