BANSKÁ BYSTRICA PO VSTUPE RUSOV DO UHORSKA ROKU 1849 – 2. časť

Oddiel ruských vojakov sa ale veľmi rýchlo presunul z tábora zo Štiavničiek a Radvaňou postupoval pod tzv. radvanský les (Háj). Vojaci tam šabľami za niekoľko minút posekali dozrievajúcu raž aj pšenicu a pripravili lôžka na spanie. Večer, ešte než nastala noc, 12 kozákov sa vyšvihlo na kone a pod Kráľovou preplávali Hron. Dôvod ich počinu vyplýval z oznámenia, podľa ktorého „pohorie“ Urpín ukrývalo príslušníkov gerily. So „šikovnosťou mačiek“ sa vyškriabali hore na Kopu, ale príslušníci gerily už zmizli bez stopy¹. Na druhý deň ruský oddiel odpochodoval smerom na Zvolen. 9. júl 1849 predstavuje, čo sa týka príchodu ruských vojakov

do Banskej Bystrice, sporný dátum. Emil Jurkovič ukončil VII. kapitolu vo svojej knihe z roku 1898 konštatovaním, že Banská Bystrica sa dostala do ruských rúk 9. júla². Ale v nasledujúcej, VIII. kapitole uviedol, že ruský oddiel 8. júla pochodoval k Zvolenu³. Uvedená chronológia nedáva zmysel. Nepriame usmernenie ponúkol Daniel Rapant v štvrtej časti svojho diela o revolučných meruôsmych rokoch – 1848-1849 na území súčasného Slovenska: „Priesmyky držia do 5. 7. boršodské, novohradské gerily. Rusi vtiahli do B. Bystrice 2 dni nato. Na druhý deň odišli na B. Štiavnicu a Zvolen“⁴ . Prepočtom dní, podľa uvedeného záznamu, ruskí vojaci vstúpili do Banskej Bystrice 7. júla 1849. Aj v „Protocolum Historium Capituli Neosoliensis 1829-1851“, v časti „Russi Neosolii sub Betancour“ sa uvádza, že 7. júla o ôsmej hodine ráno, pricválalo 20 kozákov⁵ s listom k stoličnému domu, odovzdali ho a vrátili sa. Potom okolo 16. hodiny najskôr pritiahlo niekoľko „kohort“ kozákov a pod velením generála Betancoura prišlo 5000 pešiakov s 12 delami a veľkým množstvom vozov naložených rôznou batožinou. Z vojenského pohľadu bolo nelogické neobsadiť mesto opustené protivníkovými obrancami. Už pred vstupom do Uhorska sa voči ruským vojakom viedla nenávistná psychologická propaganda. Oficiálne, z pohľadu „Das Kaisertums Österreich“ ruské vojská predstavovali pomocný vojenský zbor cisárskej armády. Ale z pohľadu Ľudovíta Košúta a uhorskej revolučnej vlády pochopiteľne interventov. Ruská strana z pragmaticko-preventívnych dôvodov taktiež používala propagandisticky zamerané kroky. Približne týždeň po príchode oddielu generála Betancoura sa na banskobystrických mestských múroch a bránach objavili letáky, aby miestne obyvateľstvo, ale aj to z okolia, bolo informované o tom, že ruský pomocný zbor nevstúpil do Uhorska v pozícii nepriateľa alebo s nepriateľskými úmyslami. Text na letáku podpísal hlavný veliteľ ruského pomocného zboru Ivan F. Paskevič ⁶ . S dvojtýždňovým oneskorením sa v Banskej Bystrici objavila aj kópia proklamácie generála Pavla K. Grabbeho napísaná v nemeckom jazyku a určená hornouhorským obyvateľom. Autor v nej otvorene kládol otázku „Wo habt Ihr denn… gehört?“⁷ o rabovaní, násilí, horiacich a vypaľovaných mestách a dedinách, dokonca znevažovaní svätých oltárov. To všetko mali v Uhorsku spôsobovať cárski vojaci. Ruské oddiely cez Banskú Bystricu najskôr len prechádzali. V noci 15. júla rýchlo prešli tri stovky ruských vojakov od Zvolena⁸, aby chránili zásobovacie sklady v Liptove⁹. Problémy spôsobovali aj letné horúčavy. Prispievali k šíreniu cholery a pribúdaniu obetí z jej následkov. Ochranné opatrenia a varovania sa stali zbytočnými, keďže v prvom rade ich nerešpektovalo samotné vojsko. Emil Jurkovič uviedol ako príklad „divíziu“, presúvajúcu sa zo Svätého Kríža (Žiar nad Hronom) cez Zvolen. Z nej chorých vojakov posielali do Banskej Bystrice. A tých, ktorí zniesli aj ďalšiu cestu, prepravovali do Kubína¹⁰. Príčina šírenia nákazy spočívala v nedodržiavaní lekárskych predpisov o izolovanosti chorých. Na jednej strane to dobovo spôsoboval nedostatok nemocníc.

Kvôli tomu chorých transportovali ďalej. Na strane druhej, k preprave chorých sa využívalo foršpontovanie11, pri ktorom neustále premávanie vozov prispievalo k šíreniu chytľavej nákazy. Pri prevážaní dochádzalo k vzájomnému dotykom a tým aj šíreniu nebezpečnej infekcie. Hneď z prvého transportu nemocných okamžite deväť ľudí naveky zavrelo oči. Pochovali ich pri bráne Hornej ulice v pôde bývalej chmeľnice. Zo dňa na deň umrel aj štábny lekár z Petrohradu12. Umieranie následkom cholery trvalo až do jesenného obdobia. Večer, 23. júla, do mesta prišiel generál Nosov na čele okolo 2000 ľudí. Napriek ťažkostiam s ubytovaním našli miesto v Paschkovom dome13 a „u Kellnerov“¹⁴ v Hornej ulici, v evanjelickej fare a vo všetkých budovách škôl. Časť jednotky bola nútená uložiť sa v Radvani. Generál Nosov, dvaja plukovníci, väčšina štábu a adjutantov (pobočníci vyšších dôstojníkov) sa ubytovali v biskupskej rezidencii. Časť z ich batožiny uložili v majeri Radvanských, časť na promenáde (Námestie Štefana Moysesa) a v priestore súčasného Mestského parku. V parku sa rozložila aj poľná kuchyňa. Kuchári začali pred polnocou mužstvu rozdávať do jedálnych nádob teplú varenú stravu. Generál Nosov sa v Banskej Bystrici zdržal len jednu noc a ráno postupoval do Zvolena. V meste ostalo 688 ruských vojakov pod velením podplukovníka Pjotra Fjodoroviča Mišurina¹⁵. Pred radnicou boli umiestnené dva kanóny. Pred odchodom generál Nosov oznámil starostovi Karolovi Sigetymu, aby sa postaral o zásobovanie vojakov potravinami. Starostu si predvolal aj podplukovník Mišurin a spresnil dennú spotrebu na: 20 metrických centov 75 funtov chleba, 691 funtov16 mäsa, 2 a pol véka17 kaše, 50 funtov soli, 9 funtov cibule, 1 funt čierneho korenia a 2 akó18 špiritusu. Podplukovník zamietol starostovu prosbu o úľavu s odôvodnením, že nemá v úmysle svojich mužov nechať hladovať. V prípade nesplnenia zásobovacej normy bol
pripravený povoliť svojim vojakom rabovanie a plienenie. Za dodané potraviny malo vojsko vystavovať zmenky, ale druhá strana v splatnosť neverila. Podplukovník Mišurin disponoval aj správou o prítomnosti príslušníkov gerily v blízkych lesoch a v meste zaviedol prísnejšie opatrenia. Starosta Sigety vysvetlil a čestným slovom sa zaručil, že o tom nič nevie a nikto z mešťanov neudržiava s gerilami tajné kontakty. Podplukovník
Mišurin sa ale rozhodol o všetkom sa presvedčiť sám a s dôstojníkmi odcválal na vidiek. Nechal vybubnovať príkaz, že po 22. hodine nikto nesmie vyjsť na ulicu. Vinníka za porušenie príkazu očakávalo uväznenie. Mnoho obyvateľov mesta „neostýchavo“ informovalo podplukovníka o tom, že veľa ich spoluobčanov ukrýva zbrane a na vidieku sa nachádzajú celé zbrojnice. Jeden z ruských oddielov kvôli tomu prišiel do Ponickej
Huty, ale nič nezistil. Banskobystričania museli odovzdať všetky zbrane vrátane baltiek (sekier so širokou čepeľou) a palíc zakončených ostrím. 28. júla oddiel podplukovníka Mišurina mesto opustil a pochodoval
smerom na Rimavskú Sobotu. Banská Bystrica mu ešte zabezpečovala potraviny na osem dní a 30 vozov na transport. Cez mesto prechádzali, či už severným alebo južným smerom, len menšie oddiely. 6. augusta priviedol do mesta 800 vojakov major Richard19. O štyri dni neskôr, mesto sa muselo postarať o stravu pre 62 kozákov. 15. augusta sa objavili oddiely generála Grabbeho, ktoré sa zúčastnili deštrukcie Lučenca. Zatiaľ to boli dve stotiny pechoty a 12 kanónov. Ale opäť aj množstvo nákladných vozov s batožinou. Delá namierili
v smere Dolnej aj Hornej ulice. Jurkovič spomína predaj zvyšnej koristi z Lučenca – šaty, klenoty, koberce, fajky, obchodný tovar, látky a iné sa dalo kúpiť za bagateľ20. O deň neskôr sa objavil aj samotný generál
Grabbe. Najskôr zaujal postavenie v priestore Horných lúk, ale ubytoval sa v biskupskej rezidencii. Popoludní „putovali“ starí i mladí obyvatelia mesta na Horné lúky, aby si prezreli ruský vojenský tábor.
(dokončenie nabudúce)
Robert Hoza

Bystrický Permon 2/2016 s. 8

POZNÁMKY:
1. Jurkovich, E.: Besztercebánya az 1848 – 49. évi. 1898, s.91.
2. Jurkovich, E.: Besztercebánya az 1848 – 49. évi. 1898, s.88.
3. Jurkovich, E.: Besztercebánya az 1848 – 49. évi. 1898, s.92.
4. Rapant, D.: Slovenské povstanie roku 1848-49. IV. 1. Bratislava 1963, s. 80.
5. Diecézny archív Banská Bystrica, Protocolum Historium Capituli Neosoliensis 1829 -1851. str. 414.
Hoza, R.: Banská Bystrica v rokoch 1848 – 1849. (Diplomová práca).
Banská Bystrica 1998, s. 91.
6. V textoch sa meno vrchného veliteľa ruského pomocného zboru objavuje v dvoch podobách – Paskevič/Paskievič. Uprednostnená je forma písaná
v ruských textoch.
7. Jurkovich, E.: Besztercebánya az 1848 – 49. évi. 1898, s.98-99.
8. Jurkovich, E.: Besztercebánya az 1848 – 49. évi. 1898, s.96.
9. Súviselo to so záškodníckou činnosťou gerilových skupín uhorskej revolučnej vlády. Pomerne úspešne napádali ruské zásobovacie sklady aj transporty, ktoré prichádzali z Haliče. Zaujímavé je, že ruská armáda mala stýmto fenoménom problém, s ohľadom na skutočnosť, že v roku 1812 ruské obyvateľstvo
praktizovalo partizánsky spôsob boja proti Napoleonovej „le Grande Armée“.
10. V texte nie je presne určené, či sa myslí Felső-Kubin (Vyšný Kubín),
alebo Alsó-Kubin (Dolný Kubín). Jurkovich, E.: Besztercebánya az 1848 – 49.
évi. 1898, s.100