VODU, VODU, NECHCEM JA JU…

Problémom sveta čoskoro bude voda. Pitná voda. V niektorých krajinách sveta už aj je. Je omnoho vzácnejšia ako benzín alebo ropa. Náš stredoeurópsky región má vody zatiaľ dostatok a nevie s týmto bohatstvom hospodáriť. Toto bohatstvo je dané prírodou a človek len dosť nesmelo zasahuje do tohto kolobehu a keď už tak raz urobí, často je to horšie ako zlé!

Nákres obecnej studne

Už v minulosti malo mesto Banská Bystrica s vodou obrovské problémy. Hlavne s pitnou vodou. V tomto smere bolo napríklad 19. storočie ako začarované alebo dokonca zakliate. Vysoká chorobnosť a úmrtnosť robila otcom mesta problémy a aj medzi obyvateľstvom mesta šírila panický strach. Všetko nasvedčovalo tomu, že na príčine je nekvalitná pitná voda! Ale čo stým? Veď ľudia tu celé stáročia žili v akomsi začarovanom tranze, že cholera a rôzne
epidémie sú nie nič iné ako zaslúžený trest Boží za ich hriechy a nemravný život! Treba ich teda skromne prijímať a znášať. Boh dal, Boh vzal. Ide sa ďalej! Lenže takto nerozmýšľal každý. V roku 1889 bol polgármesterom, čiže
mešťanostom, Bittera Kálmán, ktorý bol súčasne aj kráľovským radcom. Ten si pozval na pohovor hlavného mestského lekára. Hlavný mestský lekár bol v tom čase Dr. Raitsits Lajos. Mešťanosta mu nariadil vykonať
veľmi dôkladnú kontrolu všetkých studní v meste a to v každom dome, kde bola studňa a podať podrobnú správu magistrátu mesta. Bol najvyšší čas, veď ani sám hlavný lekár nemal studňu, ktorá by vyhovovala na tú dobu prísnym hygienickým kritériám! Na základe hlásenia Dr. Raitsitsa, ktorú podal magistrátu mesta 2. januára 1890, bola zdrojom nákazy jednoznačne znečistená pitná voda z miestnych studní. Táto správa tvorila prílohu zápisnice. Bolo
skontrolovaných 134 studní a z nich 62 studní má vodu, ktorá nie je vhodná na pitie! Avšak ani u ostatných nemožno tvrdiť, že sú celkom v poriadku! Voda nie je dobrá ani v Dolnom Kammerhofe, ani zo studne v Hradnom
areáli. Pôda je znečistená stáročiami hnijúcimi organickými látkami. Kanalizácia je vo veľmi zlom stave a vybudovanie novej s postavením nových studní by trvalo 50 rokov! Mešťanosta reagoval tak, že nariadil vykonať vyčistenie a vydezinfikovanie všetkých studní v meste. Určil na to aj potrebný časový priestor, a to 60 dní. Dozor nad vykonaním tohto opatrenia však zveril nie Dr. Raitsitsovi, ale hlavnému mestskému hospodárskemu dozorcovi. Nie každý to však dodržal a nariadené opatrenia aj vykonal. A blížila sa ďalšia pohroma! Rok 1892 bol rokom nástupu korunovej meny, ale i nástupu novej epidémie brušného týfusu s vysokou úmrtnosťou. Dr. Raitsits Lajos vypracoval novú, veľmi podrobnú analýzu úmrtnosti na túto zákernú infekčnú chorobu za posledných 50 rokov na základe výpisu z kníh úmrtia. Túto tabuľku s počtom úmrtí v tom-ktorom roku si možno preštudovať aj dnes
Dr. Raitsits podal magistrátu veľmi podrobnú, ale neradostnú správu 30. mája 1892, ktorú rozdelil do troch častí.
V prvej časti sa zaoberá vypuknutím epidémie, chorobnosťou a už spomínanou úmrtnosťou. Epidémia brušného týfusu v rokoch 1891/92 v Banskej Bystrici vypukla 15. marca 1891, zhodou okolností na jeden z význačných dní maďarskej histórie. Epidémia trvala do 28. februára 1892 s krátkymi prestávkami. Objavila sa nečakane v ktorejkoľvek časti mesta, čo je v správe podrobne rozvedené. Najintenzívnejšia bola v období od októbra
1891 do konca februára 1892. Zasiahla takmer všetky vrstvy obyvateľstva od 7 do 50 rokov. Vyžiadala si 19 mŕtvych. A keď už sme pri obetiach, za posledných 50 rokov mesto Banskú Bystricu postihlo 14 veľkých týfusových epidémií, boli i menšie, ktoré si zakaždým vyžiadali viac ako 10 obetí. Roky, v ktorých boli len 4 obete, sa nerátali, boli to veľmi dobré roky! Epidémie sa takmer pravidelne opakovali každé 2 – 3 roky, obyčajne v teplejších mesiacoch.
V druhej časti hlásenia sa venoval kontrole studní v meste. Skontroloval 124 studní, ktoré sa obyčajne nachádzali v pivničných priestoroch, v spodných častiach príbytkov, niekedy i v záhradách. Celkom 46 studní malo špinavú, farebnú, nepoužívateľnú vodu. Tieto studne sa nachádzali v úzkych 5-10 m širokých dvoroch, od WC žumpy, od kanalizácie alebo od hnojiska vzdialené len na 2-3 metre. Ešte aj vzdelanejšie vrstvy obyvateľstva si mysleli, že pijú zdravú a čerstvú vodu, ktorá prichádza zďaleka, lebo mala pomerne dobrú chuť a na vzhľad bola relatívne čistá.
Mestský vodovod bol ešte pozostatkom z minulých slobodných storočí, ktoré dali zaviesť majitelia domov bývajúcich na námestí a pivovarníci. Teraz však na vodovod prispieval každý občan! Voda bola privádzaná kameninovým kanálom od Sásovej a Rudlovej, na mnohých miestach otvoreným a z polí sa doň dostávali rôzne nečistoty i s chemikáliami. Vodovod mal dve vetvy. Každá vetva mala po 3 samostatné nádrže na usadenie kalov. Kameninové obloženie už dávno opadalo. Vodu používali aj občania Sásovej a Rudlovej, ktorí v nej prali svoje špinavé šaty! Voda bola kanalizáciou privádzaná do troch drevených zásobníkov a odtiaľ cez rozdeľovník privádzaná do studní. Jeden z rozdeľovníkov vody bol chránený špinavými handrami. Situácia bola v meste taká kritická, že pacienti z vidieka
utekali z nemocnice domov! Tam už obyčajne mali kvalitné a hygienicky spoľahlivé obecné studne, ako vidíme aj na obrázku. V súvislosti s výstavbou navrhovaného nového vodovodu demonštrovalo proti tejto akcii 180 majiteľov
domov! Keď sa spisovala petícia, proti výstavbe nového vodovodu na konci súpisu obyčajne nechýbali ani podpisy lekárov! V tretej časti hlásenia Dr. Raitsits zašiel hlboko do histórie, až do začiatkov mesta, ktorého stavba stojí na nevhodných vrstvách piesku, dolomitu a kameniny, s veľmi zlou a úzkou kanalizáciou, ktorá ani zďaleka
nepostačuje odvádzať odpady a fekálie a hlavne v období prudkých dažďov vyplavuje fekálie na ulice i na námestie. Kanalizácia slúži skôr na šírenie nákazy pôdy, ako na odvádzanie odpadu. Mesto, ktoré má 8000 obyvateľov spolu aj s armádou, má v najvyššom bode 369 m a v najnižšom 334 m nad morom. Spádová oblasť je teda veľmi malá. Mesto Banská Bystrica bola veľmi malé mesto, v podstate od Huštáku po Hradný areál, malo však vo svojich dvoroch bohaté zastúpenie chovu dobytka, ošípaných, oviec, koní a hydiny. Keď sa spisovala možnosť výstavby novej
kvalitnejšej kanalizácie, hneď vznikali protiakcie a petície, s ktorými organizátori chodili z domu do domu. Na konci petície proti výstavbe vždy boli podpisy lekárov, odvolávajúc sa na ťažkú hospodársku situáciu, často aj s poznámkou: „Chráňte nás od zbytočných výdavkov!“ A tak, akonáhle pominulo nebezpečenstvo epidémie, pominul aj záujem obyvateľstva o zlepšenie stavu kanalizácie, pitnej vody a hygieny vôbec. Pritom v tých časoch už bola na vysokej úrovni spolková a kultúrna činnosť v meste. V závere hlásenia Dr. Raitsits zdôraznil nevyhnutnosť výstavby novej modernej mestskej kanalizácie, výstavbu nového moderného krytého vodovodu, dezinfekciu všetkých WC a latrín, vodu piť len z dovezených ďalekých vodovodov a používať len prevarenú vodu. A tu sa náš neslávny príbeh končí. Teda, takmer sa končí. Do ruky sa mi však dostala publikácia, ktorá vyšla v roku 1902 a napísal ju Emil Jurkovich: Sprievodca Banskou Bystricou a okolím. Emil Jurkovich bol profesorom hlavného gymnázia v Banskej Bystrici, bol kronikár aj historik. A ten vo svojom diele píše nasledovné: „Zdravotné pomery sa v meste v poslednom desaťročí mimoriadne zlepšili. Toto zlepšenie popri všeobecne známych klimatických pomeroch vďačí hlavne tým hygienickým činiteľom, ktorých uvedenie do života vyzdvihlo mesto na čelo maďarských miest. Na prvom mieste stojí postavenie dopodrobna vypracovanej podzemnej siete splachovacej kanalizácie na základe hygienických zásad. Na druhom mieste je to zásobenie obyvateľstva zdravou čerstvou vodou cestou vodovodu. Mestská rada a zastupiteľský zbor ukončením týchto prác v roku 1895 si vydobylo všeobecné uznanie nielen pre súčasníkov, ale aj pre nasledujúce generácie. Každý môže s hrdosťou pozrieť na tieto dve diela. Vodovodné potrubia napĺňajú pramene
vyvierajúce spod Ostrého vrchu a Chmelova v severozápadnom chotári mesta, ktoré odtiaľ 4 km vodovodným vedením putuje k veľkému zberaču; tento však bol postavený pre prípadnú zvýšenú spotrebu vody do zálohy,
lebo pitná voda k spotrebiteľom v meste ide priamo od prameňa, ktoré je o sto metrov vyššie, ako je hlavné námestie mesta. Týmto okolnostiam vďačíme aj za jedinečný vodomet na námestí Belu IV., ktorý si získa obdiv
každého cudzinca. Popri tom ešte na každého obyvateľa 8-tisícového mesta pripadne 50 litrov vody denne, sem nepočítajúc domácu spotrebu.“ A práve v tých časoch sa Banská Bystrica stala najkrajším mestom
Uhorska a vtedy vznikol aj známy slogan: „Za živa v Bystrici, po smrti v nebi!“ Autor ďakuje Štátnemu archívu v Banskej Bystrici za možnosť štúdia materiálov.

Michal Kiššimon

Bystrický Permon 2016/1