Svetová vojna a Juraj Várošík

Dnes sa už nedozvieme, o čom premýšľal mladý muž v roku 1914. Azda uvažoval o svojej rodine alebo o práci a majetku, ale možno aj o tom, že bude vojakom. Bolo to ťažké obdobie a armáda predstavovala jednu z mála inštitúcií, ktoré ponúkali mladým mužom možnosť stabilnej práce a príjmu. Povedzme, že niektorí mladí chlapci sa vojakmi stať chceli, ale určite nikto z nich nevstupoval do armády s cieľom umrieť. Lenže situácia sa veľmi zmenila po sarajevských výstreloch. Život nabral iný smer. Dňa 3. augusta bola vyhlásená mobilizácia.

Juraj Várošík sa narodil dňa 2. apríla 1891 v Sielnici pri Zvolene ako syn Pavla a Márie, rod. Kozárikovej. Pochádzal z roľníckej rodiny. V čase vyhlásenia mobilizácie mal 23 rokov a len jednu možnosť. Narukovať. Pritom už mal založenú rodinu a ročného syna Ondreja (* 1913). Podrobné informácie o Várošíkovom pôsobení v armáde nevlastníme, ale zachovala sa jedna fotografia, na ktorej je vo vojenskej uniforme. Môžeme predpokladať, že narukoval k 16. banskobystrickému pešiemu pluku. Tento pluk pôsobil predovšetkým na ruskom a neskôr na moldavskom fronte.

Pravdepodobne v roku 1915 Várošíka na bojisku zasiahla strela „dumu-dum“ a poškodila mu lebečnú kosť na temene. Zraneniam však nepodľahol – odniesla si to hlava (žil bez temennej kosti) a ľavá ruka, na ktorú ochrnul. Vážne zranenie sčasti poznačilo i jeho mentálny stav. Ako frontový vojak sa teda približne po roku vrátil späť do rodnej obce.  Lekár, pravdepodobne vojenský, mu na základe zranení predpokladal veľmi krátky život. Paradoxom je, že Várošík svojho doktora prežil. Po vojne sa snažil zaradiť do bežného života tak, ako to najlepšie šlo. V roku 1917 sa mu s manželkou Máriou, rod. Drahoňovou, narodil syn Ján (spolu mali tri deti, z toho jedno zomrelo ako 2-3 ročné na zadusenie). V roku 1924 si rodina postavila veľký rodinný dom s hospodárstvom. Manželka Mária po jeho návrate z frontu prevzala väčšinu povinností na gazdovstve, v kuchyni i zodpovednosť za stavbu domu.  Zachovala sa jedna fotografia spoločná, na ktorej je Jurajov syn Ján so svojou rodinou pred rodinným domom postaveným jeho otcom Jurajom. Druhá fotografia má portrétny charakter a pochádza zo záveru Jurajovho života.

Mnohí si ho v dedine pamätajú ako trafikanta. Pred jeho vlastným rodinným domom totiž až do konca 50. rokov 20. st. stála trafika, v ktorej Juraj Várošík predával tabak a cigarety. „Tie nakupoval vo veľkosklade vo Zvolene,“ oživuje spomienky na deda jeho  vnuk Ondrej Várošík, „bral ma ako chlapca so sebou na nákup, chodili sme autobusom.“ Samozrejme, cigarety lákali mnohých sielnických chlapcov, a tak dnes už ako dôchodcovia spomínajú, že mu ich z trafiky kradli.  – Jeden zahováral, ostatní ich šibalsky premiesťovali do svojich vreciek.

Juraj Várošík, po vojne ako 100-percentný invalid, zostal v Sielnici až do konca života. Zomrel dňa 4. decembra 1979 ako 88-ročný, pochovaný je na miestnom cintoríne.  Jeho rodinný dom stojí dodnes. Okrem neho a jeho rodiny v ňom potom žil syn Ján s rodinou, vnuk Ján s rodinou, a v súčasnosti sa hmotné dedičstvo Juraja Várošíka snaží zveľaďovať jeho pravnuk Michal Várošík s rodinou. V dome sa tak počas 90 rokov vystriedali 4 generácie Várošíkovcov. Príspevok bol publikovaný na základe spolupráce s Poštovým múzeom.