„Genius loci“ rebélie

Ľudovít Štúr – praotec banskobystrického bigbítu …?

Sú miesta obyčajné, priam bezduché, ku ktorým sa neviažu žiadne udalosti. O niektorých vieme, že sa s určitými udalosťami spájajú, ale nás príliš neoslovujú a nepriťahujú. A naopak, sú miesta, ktoré do seba priam koncentrujú významné udalosti, ktoré čím viac spoznávame, tým viac odhaľujú nové zaujímavosti, ktoré lákajú. Hovoríme tomu „čaro miesta“. Svoje „genius loci“ má v Banskej Bystrici aj pozitívna rebélia, vo svojich rozličných podobách. Takýmto miestom je aj škola, v ktorej histórii sa koncentrujú revolučné procesy (rebélie) 19. a 20. storočia. Spájajú mená ako Štúr, Klemens, Murgaš.

Pri otázke, kto je Ľudovít Štúr, sa v prvom rade vybaví výrazný typ, fešák nie s bežnou bradou. Potom si spomenieme na jeho prínos spoločnosti a menujeme: revolucionár, literát, profesor a národný buditeľ. Aký však bol Ľudovít Štúr ako obyčajný človek, keď práve nepracoval na poli národnom?

Keď vymenujeme jeho aktivity a dosadíme k tomu povedomie, ktoré o ňom je, tak sa nám vybaví priam „bukolický“ obraz Ľudovíta Štúra, takmer odetého do ľudového kroja. V skutočnosti nie je známe ani jedno takéto vyobrazenie. Jediné, čo môžeme prirovnať ku kroju bol vojenský odev, ktorí nosili slovenskí dobrovoľníci v období meruôsmych rokov. V skutočnosti Ľudovít Štúr nebol žiadny folklorista. Nosil dobové meštianske alebo zemianske oblečenie. Bežne sa nepohyboval v prostredí vidieckom, či dedinskom. Blízke mu bolo mestské, študentské, univerzitné prostredie. Nájsť cestu do hĺbky jeho duše, bolo ťažké už v jeho dobe. Bola to rozporuplná osobnosť. Pre porovnanie, keď sa pozrieme na bežný život českých buditeľov, ten nie je taký tajomný. Vieme, ako sa zabávali a tešili zo života. Napríklad jeho súputník Karel Havlíček Borovský (*1821 – †1856) búrlivý revolucionár, ktorý sa rád zabavil, zaspieval, zahral na gitare. Tá je dnes súčasťou expozície „Společnost v Čechách 19. století“ v zámku Vrchotovy Janovice. Náš Ľudovít Štúr mu bol v tomto podobný. Bol to tiež človek horúcej krvi. Vieme, že aj on si rád posedel v spoločnosti svojich priateľov, študentov, pri dobrom víne, ba dokonca si s nimi rád aj zaspieval. Gitara bola jeho obľúbený hudobný nástroj. Rád prijal pohostinnosť priateľov i na niekoľko dní a týždňov. Vieme, že v čase jeho návštevy Banskej Bystrice počas vakácií (prázdnin) v roku 1836 pobýval v dome na Untere Silbergasse (ulica Dolná Strieborná), kde bývala rodina jeho študenta Samuela Vanku.

Ľudovít Štúr (*1815 – †1856) bol rozhľadený človek, priam vizionár. Neskôr ako poslanec robil všetko preto, aby sa zaujímavé myšlienky pretavili do života vtedajšieho Slove

The Elelektric 
Ivan Koreň, Viliam Šopoň
Maximilián Kovalčík, Jozef Mistrík, František Bureš

nska. Niektoré, ktoré predostrel sa zrealizovali iba čiastočne alebo až po niekoľkých desaťročiach. Na pôde celonárodného osvetovo-vzdelanostného spolku Tatrín (1844 – 1848), ktorý vznikol v Liptovskom Mikuláši na jeho podnet, sa zišiel s ďalším národovcom, slovenským Leonardom da Vinci – Jozefom Božetechom Klemensom (*1817 – †1883). Klemens, okrem toho, že maľoval podobizne štúrovcov, vložil svoju technickú dušu do diela určeného na podporu vzdelanosti. Na požiadanie Magistrátu mesta Banská Bystrica vypracoval v roku 1846 návrh na zriadenie priemyselnej školy, ktorý bol aj prijatý, ale sa nezrealizoval. Aj keď Ľudovít Štúr na Uhorskom sneme, ktorý sa konal 21.12.1847 v Prešporku (Bratislava) predstúpil s víziou potreby rozvoja odborného školstva vo vtedajšom „Tótország“, teda na území Slovenska a obhajoval myšlienku zriadiť školu technického zamerania v Banskej Bystrici, prišla meruôsma rebélia, ktorá paradoxne tieto snahy zmarila. Štúrovci vzali do rúk zbrane. Ľudovít Štúr sa do Banskej Bystrice vrátil na Hromnice (2. februára) v revolučnom roku 1849. Pár dní na to, ako do mesta vpochodovali cisárske vojská a vojaci 2. Slovenského dobrovoľníckeho zboru pri svojej revolučno-rebelantskej misii. Štúr sa ubytoval v hoteli Rak a národná (občianska) garda zlepšovala svoju kondíciu na cvičisku na Dolných lúkach. Dnes mestský park. Tento priestor súvisí s našou témou.

Prešlo viac ako šesťdesiat rokov. Časy sa upokojili a v roku 1909 mestská rada znovu oživila myšlienku založiť kovorobnú školu. Prvý krok uskutočnil mestský zbor Banskej Bystrice v roku 1911 uznesením o poskytnutí pozemku tzv. Mestského majera pre kovorobnú školu. K realizácii nedošlo. Mesto napokon kúpilo na tento účel Göllnerov dom, ktorý stál na vtedajšom IV. Béla Király-tér č. 23 (dnes Námestie SNP dom č. 14). Dom musel najprv podstúpiť rekonštrukciu a brána odbornej kovorobnej školy sa otvorila v školskom roku 1913/14. Göllnerov dom sa opiera o dom č. 15, v ktorom bol v štúrovských rokoch hotel Rak. Určite zapôsobil „genius loci“. Múry hotela Rak nasiaknuté silou Štúrových tvorivých myšlienok a odhodlania, ako keby spôsobili, že zhmotnená myšlienka kovorobnej školy našla ukotvenie práve vo vedľajšej budove. Keď škola zapustila v Banskej Bystrici dostatočne pevné základy, a aj keď sa jej názov aj sídlo postupne menili, podstata zotrvala nepretržite až do dnešných čias. V súčasnosti má oficiálny názov Stredná priemyselná škola spojovej techniky Jozefa Murgaša. Budova, kde sídli je postavená na Dolných lúkach, na ulici J. M. Hurbana č. 6. Od prvej myšlienky zrodu škola zaujímavo pospájala osudy ľudí. Jozef Murgaš (*1864 – †1929), ktorého meno nesie, bol nielen významný vedec a vynálezca, ale mal talent aj na maľovanie. Svoje schopnosti už ako trinásťročný rozvíjal pod vedením prof. J. B. Klemensa priamo v jeho ateliéri a neskôr u Dominika Skuteckého. Celým vývojom tejto školy, od zrodu myšlienky až po dnešok sa niesol aj hudobný duch, pretože škola má bohatú hudobnú tradíciu aj napriek tomu, že bola a je technického zamerania. Vždy tu boli študenti s láskou k hudbe, aj ku gitare. Škola vo vývoji napredovala a prepracovala sa k zameraniu na spojovú elektrotechniku, čo je šťastným momentom. Hudbychtiví študenti si doslova zmajstrovali elektrotechnické prvky k ozvučeniu hudobných nástrojov a aparatúry. V októbri 1963 zakladajú študenti Viliam Šopoň, František Bureš, Ivan Koreň, Maximilián Kovalčík a Jozef Mistrík na podnet riaditeľa školy Alberta Styka prvú bigbítovú kapelu v Banskej Bystrici s názvom The Elektric Beat. Neskôr k nim pribudol Marcel Hanuška, Ján Rozprim, Eugen Lehotský a ďalší muzikanti. Bola to jedna z prvých bítových kapiel na Slovensku. Bigbít ako hudobný štýl, ovplyvňoval mladú generáciu na začiatku šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Dospelí ho prijímali veľmi kriticky. Bol pre nich symbolom rebélie a prinášal veci doposiaľ nevídané a hlavne nepočuté. Strednou priemyselnou školou spojovej techniky prešli aj ďalší študenti, ktorí úspešne účinkovali v bigbítových kapelách. Zavŕšením bítovej éry v škole a aj v Banskej Bystrici bola kapela Mira Kozáka New Born Name. Keby bol Ľudovít Štúr ich súčasníkom, ktohovie, či by tiež nebol bigbiťák. Pravdou je, že v jeho družine boli tvorcovia protestsongov. Janko Kráľ či Janko Matuška. Dôkazom je napríklad aj text slovenskej hymny, ktorá vznikla 5.3.1844.

Starobylé múry „alma mater“ nasiaknuté múdrosťou, prestúpené rebéliou a zjemnené hudbou pamätajú životy a osudy ľudí, ktoré boli tragicky poznačené udalosťami 20. storočia. Každopádne, duch rebélie je vytrvalý. Vznášal sa nad hlavami štúrovcov a zostal verný aj škole, ktorá sa zrodila v ich myšlienkach. Vďaka nemu sa škola využívajúc elektrotechnické možnosti, aktívne zapájala do revolučného diania, a to počas SNP (1944), ako aj do udalostí v roku 1968. Ale to už sú samostatné príbehy. Aby nebolo rebélie málo, tak aj pôvodná budova na Súdobnej ulici (dnes Skuteckého), ktorá zažila tieto novodobé revolučné zmeny si zachovala tohto ducha. Ten sa pretavil aj do trampingu, ktorý učaroval niektorým študentom školy a v socializme bol považovaný taktiež za prejav rebélie.