Čepiec v premenách času

Počas dlhodobého vývoja odevu vo všetkých vrstvách spoločnosti jednotlivých národov patrilo významné miesto pokrývke ženskej hlavy. Jej variabilnosť ovplyvňovalo mnoho faktorov ako sú geografické, hospodársko-sociálne a kultúrne podmienky. Nemalou mierou sa na tomto procese podieľala aj migrácia obyvateľstva, kontakty v obchode, súdobá móda či administratívne zákazy a nariadenia.

Historický, ikonografický, archívny pramenný materiál a umelecké diela sú zdrojom údajov, ktoré od najstarších dôb dokumentujú spôsob úpravy hlavy žien. Avšak väčšina týchto prameňov sa dotýka vyšších spoločenských vrstiev a s ich vplyvom v ľudovom odeve sa stretávame so značným časovým oneskorením.

Nosenie čepca, resp. zavíjanie – pokrývanie hlavy ako znaku vydatej ženy, je známe u všetkých Slovanov. Literatúra uvádza, že slovanské dievča sa stane hneď ženou toho, kto jej, prostovlasej, hodil pri stretnutí šatku na hlavu. Nosenie čepca bezprostredne súvisí s obradom čepčenia, ktoré sa konalo pred koncom svadby alebo krátko po nej. Začepčená slovanská žena po vydaji nesmela už nosiť dlhé vlasy, alebo nepokryté, ale zakrývala si ich zvláštnym „rúškom“ rôznych tvarov. Čepčenie, typické pre slovanské svadby, pretrvávalo i tam, kde sa iné obrady vytrácali zo života ľudí.

V polovici 14. storočia sa na nemeckom, poľskom a českom území sformoval a nosil typ čepca známy pod názvom kruseler. Pozostával z niekoľkých vrstiev škrobeného plátna, vytvárajúceho okolo tváre volány. V druhej polovici 14. storočia bol zas v obľube čepiec zvaný česká kukla. Tento čepiec tesne priliehal k hlave, okolo tváre bol nazberaný alebo lemovaný iným materiálom, v zadnej časti so zvlneným okrajom siahajúcim po plecia.

V 15. storočí na území Slovenska pretrvávajú čepce kruseler, v Čechách sa stretávame s rohatými čepcami. V európskej móde zo 16. a 17. storočia sa stretávame s veľkou variabilnosťou v pokrývkach ženskej hlavy. Podľa historických prameňov si v 17. storočí vydaté ženy z vyšších vrstiev pokrývali hlavy čepcami z drahých textílií s náročnou výzdobou čipkami, perlami, granátmi a inými šperkami. S pribúdajúcim vekom ženy upúšťali od drahých materiálov a náročnej výzdoby a na čepce nosili ovinuté podviky.

Nižšie vrstvy sa snažili priblížiť odevom vyšším vrstvám. Svedčia o tom zachované nariadenia a súpisy cenností z 18. storočia, ktoré presne vymedzovali druh a farebnosť materiálu, výzdobu odevných súčastí podľa jednotlivých vrstiev obyvateľstva. Zákas skvostu (luxusu) z roku 1723, vzťahujúci sa na obyvateľov Banskej Bystrice, podrobne opisuje zakázané druhy materiálov a uvádza aj sankcie v podobe pokút. Okrem iného banskobystrickým ženám z najnižších vrstiev bolo zakázané nosiť šité či zlatom a striebrom pletené čepce. Odievanie vyšších vrstiev na Slovensku sa uberalo dvoma smermi – uhorským a nemeckým. Vysoká uhorská šľachta sa pridŕžala módy cisárskeho dvora, zatiaľ čo stredná a nižšia vrstva nosila uhorský odev. Meštianstvo v jednotlivých mestách sa prikláňalo k nemeckej alebo uhorskej móde.

Od začiatku 19. storočia v mestskom prostredí nosili čepce len príslušníčky staršej generácie najmä doma. Von uprednostňovali čepcovité klobúky charakteristické pre obdobie empíru a biedermeieru. Tieto čepce sa vyznačovali bohatou výzdobou, kovovou výstužou, prípadne uväzovaním pod bradou.

Pred 18. storočím nachádzame ojedinelé údaje o odeve ľudu. 18. a 19. storočie prinášajú omnoho viac prameňov, na základe ktorých si môžeme utvoriť pomerne ucelený obraz o odievaní najnižších vrstiev spoločnosti. K maľbám, rytinám, písomným a iným pamiatkam pristupujú už zachované muzeálne zbierky.

Pokiaľ ide o ľudový odev v slovenskom rurálnom prostredí, účes a celková úprava ženskej hlavy počas celého vývoja predstavovala najarchaickejšie a najkonzervatívnejšie prvky, ktoré sa zachovali do polovice 20. storočia. Čepiec vychádzal z tvaru účesu. Okrem ochrany a ozdoby mal takú výraznú znakovosť, ktorá jednoznačne určovala postavenie v štruktúre spoločnosti. Podľa neho je možné určiť príslušnosť ženy k národnosti. Čepiec je spoľahlivým dokladom pri určovaní odevných regiónov. Túto vlastnosť si zachoval aj vtedy, keď ostatné odevné súčasti získali nadregionálny charakter.

Použitá literatúra:

GAZDÍKOVÁ, A. Ženské čepce v ľudovom odeve. Martin: Fontes SNM – Národopisného múzea v Martine.1991. 120 s.

NIEDERLE, L. Rukověť slovanských starožitností. Praha: Nakladatelství ČSAV. 1953. s. 195.