Žijeme také zvláštne časy: financie rozhodujú a diktujú, priestor na komunikáciu a priateľstvá sa presúva z ľudskej do elektronickej roviny a médiá mýlia ľudí. Z televízie, tlače i z počítačov sa na nás usmievajú celebrity, ktoré okrem toho, že vedia vulgárne vystupovať, veľa toho nedokážu (česť výnimkám). Hrdinami sa stávajú tí, ktorí ubližujú, „mocní“ tohto sveta sa nám snažia nahovoriť, že najdôležitejšie sú zisky a následky ich nesprávnych rozhodnutí najviac pociťujú práve tí, ktorí sú prirodzene skromní.

V týchto pomýlených časoch je veľmi dôležité zorientovať sa a myslieť pri tých všetkých problémoch na to najdôležitejšie – na budúcnosť našich detí. Ja som úprimne rád, že pracujem v múzeu, ktoré sídli vo Svätom Antone. Múzeum má úžasnú možnosť pomôcť všetkým zorientovať sa. Múzeum je mostom medzi históriou a budúcnosťou. Pomáha nám to dobré z histórie prevziať a zveľaďovať, poučiť sa na tom zlom a neopakovať chyby. Práca v múzeu a štúdium histórie má význam vtedy, keď z nazbieraných poznatkov, exponátov a činnosti múzea má osoh čo najviac ľudí, keď zistené poznatky neslúžia len úzkemu okruhu odborníkov, no širokej verejnosti. Posledným užívateľom svätoantonského kaštieľa bol bývalý bulharský cár Ferdinand Coburg (1861 – 1948). Zo života Ferdinanda Coburga sa dá v mnohom poučiť. Je príkladom veľmi činorodého človeka, za ktorým tu ostalo veľa skutočných hodnôt.

Ferdinand Coburg (1861 – 1948)

Ferdinand Maximilián Karl Leopold Maria Sachse-Coburg Gotha sa narodil 26. februára 1861 vo Viedni. Pochádzal z vojvodského rodu Sachse-Coburg Gotha – tak ako ďalší významní panovníci: Leopold II. – belgický kráľ, Ferdinand August – portugalský kráľ a taktiež kráľovský pár Albert a Viktória v Anglicku. Bol najmladším synom saského vojvodu Augusta Sachsen-Coburg Gotha (1818 – 1881) a francúzskej princeznej Clementiny d´Orleáns (1817 1907). Už ako 26-ročný (v roku 1887) sa stal súčasťou vysokej politiky. Diplomatickou cestou Ferdinand Coburg (1861 – 1948) sa dostal (po odstúpení Alexandra Battenberga) na bulharský trón ako knieža, v roku 1908 bol vo Velikom Tärnove korunovaný za bulharského cára – súčasne bola vyhlásená nezávislosť Bulharska. Počas jeho vlády Bulharsko zaznamenalo dynamický politický, hospodársky, ekonomický, vojenský a kultúrny rast, podporoval moderni-záciu a pokrok. Zúčastnil sa Prvej aj Druhej balkánskej vojny a počas 1. svetovej vojny sa – po dlhšom taktizovaní, pridal na stranu Nemecka a jehospojencov. Po prehratej 1. svetovej vojne ukončil v roku 1918 svoje viac ako 30-ročné vládnutie abdikáciou (v prospech svojho prvorodeného syna Borisa III.) a odišiel z Bulharska. Žil v Nemecku, Rakúsku, Maďarsku, cestoval po svete a veľmi rád sa zdržiaval na Slovensku – v svätoantonskom kaštieli a na panstve Muráň. S niekoľkými prestávkami žil v kaštieli vo Svätom Antone až do roku 1944.
Z krátkotrvajúceho manželstva s Máriou Lujzou Bourbon-Parma (1870-1899, sobáš v roku 1893) sa narodili 4 deti: Boris (1894 – 1943, neskorší bulharský cár Boris III. (vládol v Bulharsku v rokoch 1918-1943), Cyril (1895-1945), Jevdiokija (1898-1985) a Nadežda (1899-1958). V roku 1908 sa oženil s Eleonórou von Reuss-Köstriz (1860-1917) a v roku 1947 uzavrel morganatický sobáš s Alžbetou Brezákovou zo Slovenska. Ferdinand Coburg bol veľmi zaujímavou postavou svetových dejín. Ovládal aktívne 18 jazykov. Bol rozporuplným panovníkom, výborným diplomatom, vášnivým cestovateľom, dobrým poľovníkom, talentovaným výtvarníkom a uznávaným prírodovedcom. Mnohé druhy rastlín i motýľov sám objavil a nesú jeho meno v latinskom názve. Zakladal zoologické, botanické záhrady, múzeá a vedecké prírodovedné ustanovizne v Bulharsku i Nemecku. Jeho zbierky z ciest v Južnej Amerike, Afrike i Európe tvoria základ prírodovedných múzeí v Sofii i Coburgu. Mal rád hudbu, rád chodil do opery a mal i nevšedný výtvarný talent. Ako poľovník dokázal nielen loviť, no taktiež zveľaďovať poľovné plochy a prejaviť úctu ulovenej zveri. V staršom veku chodil ako odborník – zoológ a botanik prednášať na významné prírodovedné kongresy do Londýna, Ríma, Amsterdamu a veľmi rád chodil poľovať práve na Slovensko. Môžeme s určitosťou povedať, že žiadny panovník inej krajiny nemal Slovensko tak rád, ako práve Ferdinand Coburg. Všetok svoj dôležitý personál – ochranku, osobných tajomníkov i najbližších spolupracovníkov si vyberal zo Slovákov, ktorým najviac dôveroval. Vo svete „veľkej politiky“ bol prirodzenou autoritou. Rešpekt pred ním mal aj Hitler, s ktorého politikou sa nestotožňoval. Práve Hitler spôsobil smrť jeho syna Borisa, keď ten odmietol odovzdať Bulharsko ríši. Ferdinand dokázal – aj byť na strane pokroku, aj udržiavať a ctiť si tradície. Dokázal podporovať mladých, aj vážiť si skúsenosti starších. V každom prípade je príkladom – ako zmysluplne a naplno využiť čas, ktorý sme k životu dostali. Svätoantonský kaštieľ opustil Ferdinand v roku 1944 a 10. septembra 1948 zomrel v Coburgu, kde je aj pochovaný v rodinnej hrobke pod augustiánskym chrámom. Na jeho rakve je na mosadznej tabuľke vyrytý text, ktorý hovorí latinsky aj o jeho prianí „zložiť svojich posledných desať kostí v lone slovenskej zeme v Zlatne“. Ide o dedinku Zlatno na Horehroní pri Pohorelskej Maši. Z cintorína v Zlatne je krásny pohľad na Kráľovu hoľu. Slovensko, jeho prírodu i poľovačky v našich horách mal Ferdinand Coburg veľmi rád. Múzeum vo Sv. Antone pracuje na filmovom projekte „Po stopách Ferdinanda  Coburga“. Postupne zaznamenávame výpovede pamätníkov, ktorí si ešte na cára spomínajú a mapujeme miesta, kde pôsobil. Múzeum už vytvorilo filmy „Panovník prírodovedec“ /2004/ a „Spomienky spod Muránskej planiny“ /2009/. Naše filmy inšpirovali taktiež STV a Bulharskú televíziu k vytvoreniu hodnotných dokumentov o cárovi Ferdinandovi. Slovenská televízia vytvorila – v réžii Drahomíry Kyslanovej, krásny film „Neznámy gróf Muránsky“ a Bulharská národná televízia film „Ferdinand I. Bulharský“. V poľovníckom zámočku na Prednej Hore má naše múzeum vysunutú expozíciu o cárovi Ferdinandovi a v múzeu máme uložené veľké množstvo dokumentačného, filmového i faktografického materiálu. Neustále sa dozvedáme viac a často veľmi zaujímavé a atraktívne informácie. Práve tie nám pomáhajú v snahe podať odborné poznatky čo najviac populárnou formou, aby boli viac zapamätateľné hlavne pre deti a mládež. V Európe sme v rámci projektu už precestovali 18 krajín a na Slovensku sme filmovali nielen v oblasti Svätého Antona a Horehronia, no taktiež v Hrušove, Čelovciach, Stratenej, Muráni, Piešťanoch, Bratislave, …atď. Projekt má široký záber. Druhotne napomáha pri zviditeľňovaní slovenskej kultúry a histórie pred svetom i pri nadväzovaní ďalších nových kontaktov s partnerskými kultúrnymi ustanovizňami v mnohých krajinách Európy a sveta. V roku 1997 sa konala v Coburgu výstava „Jeden rod – veľa kráľovských korún – Coburg v Bavorsku a Európe“. Výstava bola tak rozsiahla – množstvom vystavených zbierok, že sa nevošla do jedného objektu a bola inštalovaná v dvoch zámkoch: Veste Coburg a Callenberg. Exponáty zapožičalo aj Múzeum vo Svätom Antone a veľký úspech mal botanický stolík – osobne pomaľovaný bulharským cárom Ferdinandom. Pri príležitosti 100. výročia vyhlásenia nezávislosti Bulharska v roku 2008 realizovali kolegovia z Bulharska výstavu „Epocha cára Ferdinanda I. – Návrat Bulharska do Európy“. Výstava bola inštalovaná v Sofii, Viedni, Coburgu, Bratislave a taktiež u nás vo Svätom Antone (október a november 2008). Pri príležitosti 150. výročia narodenia cára Ferdinanda Coburga (26. februára 2011) realizovalo zas Prírodovedné múzeum v Coburgu veľkú výstavu, kde bola predstavená hlavne prírodovedná záľuba a odbornosť Ferdinanda Coburga. Na výstavu sme poskytli taktiež exponáty zo Svätého Antona a jeden vzácny exponát – drevenú čútoru z Étropole som mal tú česť osobne dávať do vitríny spoločne s vnukom cára Ferdinanda J. V. Simeonom II. Sachse-Coburg Gothajským. Občania Svätého Antona sú veľmi rozumní a samospráva obce Svätý Anton myslí aj na budúcnosť. Ešte v roku 2013 prišiel starosta obce Jozef Baranyai s myšlienkou, aby sa miestna základná škola užšie zamerala na niečo, čo by do jej lavíc prilákalo deti aj z iných obcí, prípadne z Banskej Štiavnice. Prišiel s nápadom udeliť škole názov Základná škola s materskou školou Ferdinanda Coburga. Jeho myšlienka sa stala skutočnosťou v roku 2014. Veľmi záleží na dobrom mene, ktoré „predáva“ školu i obec navonok – prirodzene i z hľadiska ekonomiky. Myšlienka pomenovať školu po cárovi Ferdinandovi Coburgovi, vznikla hlavne kvôli blízkosti školy pri svätoantonskom kaštieli.

Ferdinand s deťmi Nadeždou, Jevdokijom, Borisom a Cyrilom

Prostredníctvom Ferdinanda Coburga môžeme zviditeľniť školu aj na medzinárodnej úrovni. Cár Ferdinand bol výraznou osobnosťou a tak sa žiaci majú možnosť dozvedieť odborné poznatky z histórie, biológie, geografie, výtvarného prejavu, hudby, zdokonaliť sa v znalosti cudzích jazykov i z ďalších predmetov. Múzeum – ako významná kultúrna ustanovizeň, dokáže poskytnúť priestory a čiastočne i odborný potenciál pracovníkov, v prospech pútavej výučby. Hlavné za
meranie školy bude súvisieť s biológiou, keďže poľovnícke múzeum je prírodovedné a priľahlý park môže poskytnúť vhodné plochy na pestovanie rastlín. Myšlienku premenovať ZŠ vo Svätom Antone na ZŠ Ferdinanda Coburga si už osvojil aj J. V. Simeon Sachse-Coburg Gotha – vnuk cára Ferdinanda. Spoločne s manželkou kráľovnou Margaritou navštívili slávnostný ceremoniál udelenia čestného názvu na zhromaždení k záveru školského roka 28. júna 2014. Žiaci školy sa tak vlastne stali svedkami výnimočnej historickej udalosti. Škola úspešne spolupracuje s Bulharskou školou Christa Boteva v Bratislave a práve s deťmi a pedagógmi tejto školy pripravili aj spoločný program k udeleniu čestného názvu. Škola už viac rokov realizuje výtvarnú súťaž „Coburgove lásky“, pripravuje ďalšie zaujímavé projekty, ktoré súvisia s čestným pomenovaním a postupne plánuje aj medzinárodnú spoluprácu s ďalšími školami v Bulharsku, či iných krajinách. Osoba cára Ferdinanda tak i po mnohých rokoch pomáha napĺňať slogan „Múzeum vo Svätom Antone – história v službách budúcnosti“.

Marian Číž

Bystrický Permon 2015/3, s. 1-3
Foto: archív Múzea vo Svätom Antone

Marián ČížOsobnosti históriecár Ferdinand
Žijeme také zvláštne časy: financie rozhodujú a diktujú, priestor na komunikáciu a priateľstvá sa presúva z ľudskej do elektronickej roviny a médiá mýlia ľudí. Z televízie, tlače i z počítačov sa na nás usmievajú celebrity, ktoré okrem toho, že vedia vulgárne vystupovať, veľa toho nedokážu (česť výnimkám). Hrdinami...