JURAJ SLÁVIK–NERESNICKÝ

JURAJ SLÁVIK–NERESNICKÝ, politik (zakladateľ čs. zahraničného odboja), diplomat (vyslanec v Poľsku a USA), zvolenský župan (1922 – 1925), minister exilovej vlády v Londýne, prekladateľ poľskej a francúzskej literatúry a autor memoárov, polemík, úvah a recenzií – strávil štyri roky gymnaziálnych štúdií v našom meste (1900 – 1904).
Juraj Slávik sa narodil v januári 1890 v Dobrej Nive (Dobronivá) v rodine evanjelického farára a historika Jána Slávika ako druhé dieťa po staršom bratovi Jankovi. Otec pochádzal z mlynárskej rodiny Michala Slávika z Dačovho Lomu. Matkou Juraja S. Neresnického bola Izabella Maróthy, dcéra krupinského evanjelického kňaza a spisovateľa Daniela Maróthyho a mladšia sestra spisovateľky Eleny Maróthy-Šoltésovej.

Juraj S. N. prežil krásne a radostné detstvo v kruhu rodiny, priateľov a známych, národne cítiacich a pre národ pracujúcich ľudí.

Veľký vplyv na budúce zameranie Jurka S. N. mal jeho strýc Ďurko, otcov brat. Hoci evanjelický kňaz, mal ideálne predpoklady pre politickú vedúcu úlohu. Jeho synovec videl v ňom „nedostižný príklad národného vodcu, organizátora, rečníka a diplomata“. Bol v úzkom styku so všetkými slovenskými vlastencami, združoval okolo seba mladých kňazov, učiteľov a iných národovcov, ale nevyhýbal sa ani styku so stoličnými (župnými) pánmi a maďarskými politikmi. Bez jeho podpory nemohol byť zvolený za Hontiansku župu žiadny poslanec. Dbal na to, a dal si to aj písomne potvrdiť, že zvolený poslanec, ktorého kandidatúru podporoval, sa bude v sneme dožadovať národnostného zákona a neskôr uskutočnenia demokratického volebného zákona podľa všeobecného, tajného a rovného hlasovania. Bolo to na prelome 19. a 20. storočia, v dobe slovenskej politickej pasivity. Za národné záujmy bojoval aj vo vlastných radoch oltárnych spolubratov evanjelickej cirkvi. Žiaľ, na ťažkú chorobu zomrel v mladom veku. Bol najbližším priateľom Martina Kukučína, ktorý u neho na farách, kde pôsobil, strávil veľakrát celé týždne. Tu čerpal aj námety pre svoje literárne diela a v niektorých „vyportrétoval“ aj farára Ďurka Slávika.

Otec Juraja S. N., evanjelický kňaz Ján Slávik, mal veľmi široké, ale hlboké záujmy. Stal sa odborníkom na históriu architektúry, zvlášť románskeho a gotického slohu, hlavne sakrálnych objektov. Chodili za ním konzervátori a znalci starej architektúry z Čiech a celého Uhorska. Stal sa aj čestným členom „Klubu pro starou Prahu“. Zachránil mnoho architektonických pamiatok pred neodbornými renováciami a prestavbami. Žiaľ, nie vždy sa mu to podarilo a vtedy videl mladý Jurko S. N. otca plakať. Ján Slávik robil aj archeologické vykopávky, ktorých sa zúčastňoval ako študent aj syn Jurko. Medzi otcove záľuby patrilo i ovocinárstvo, včelárstvo a vôbec poľnohospodárstvo. Bol zručným zámočníkom, stolárom, staviteľom, nesmierne pracovitý s lexikálnymi vedomosťami. Jeho najobsiahlejšie historické dielo „Dejiny Zvolenského evanjelického a.v. bratstva a seniorátu“ je nezaplatiteľnou pomôckou nielen pri bádaní cirkevnej histórie. A k tomuto dielu prispel aj študent Jurko S. N. pri tvorbe obsiahleho menného registra.

Evanjelická fara na Dobrej Nive, kde Juraj S. N. vyrastal, bola strediskom národného a spoločenského života širokého okolia. Skoro denne, či to bolo počas školského roku alebo cez prázdniny, faru navštevovali pozvané i nepozvané návštevy, rodina, priatelia i náhodní turisti. Aj styk s týmito návštevami utváral dušu mladého Jurka. Zaujímavé boli pre neho návštevy „suplikantov“, študentov stredných i vysokých škôl, hlavne cirkevných, ktorí chodili cez prázdniny po farnostiach a zbierali milodary na štúdium.

Juraj S. N. sa prvé tri roky vzdelával doma u otca. Nastúpil až do štvrtej triedy evanjelickej ľudovej školy. Pred začiatkom gymnaziálneho štúdia v Banskej Bystrici chcel otec Ján Slávik, aby si syn Jurko osvojil aj nemčinu (po maďarsky sa naučil v Šájo-Gemery ešte predtým). Kvôli pokračujúcej maďarizácii už Spiš, kde chodili predošlé generácie na nemčinu, nezabezpečoval dobré osvojenie nemeckého jazyka, preto išiel Jurko na nemčinu do Tešína. Bol sám v cudzom svete, kde sa hovorilo iba po nemecky a kým si zvykol, tiež prežíval žiaľ. Vyplakať sa chodil na cintorín k hrobu Michala Miloslava Hodžu. Slovenské verše na jeho pomníku mu pripomínali domov. Keď si osvojil reč, už mu bolo ľahšie, i kamarátov si našiel, spoznával okolie Tešína a tešil sa na návrat domov.

1.septembra 1900 zapísali Jurka do 1. ročníka banskobystrického evanjelického gymnázia. Väčšina študentov gymnázia bola slovenského pôvodu, no nie všetci boli slovenského cítenia. Jurko Slávik spolu so starším bratom Jankom a s inými dvomi chlapcami sa ubytovali u kolára Ondreyho v Hornej ulici. Dnes je to Klimovský dom (predáva sa tu v lete zelenina), lebo do rodiny sa priženil kolár Samko Klimo z Radvane. Bol to jeden z najparádnejších študentských bytov, ktorý mal okná na ulicu a osobitný vchod. Do školy bolo blízko, i na Horné lúky, kde sa hrával futbal. Stravu okrem obeda, ktorý dostávali žiaci v „alumneu“, mali u Ondreych. Celomesačné bývanie a strava stáli jedného študenta 7 zlatiek. Začiatkom štúdia na gymnáziu mal Jurko veľké trápenie, lebo brat Janko ho tak „dozoroval“, že vyžadoval od neho doslovné znenie učiva. Až keď zasiahol otec a Jurko mohol voľne hovoriť osvojené učivo, stal sa z neho dobrý a potom aj najlepší žiak. Najviac a najlepšie si spomína na profesora matematiky Jána Kmeťa, „znamenitého pedagóga, skutočného otca zvlášť slovenských študentov, ich ochráncu a obráncu…“. Profesor Kmeť odmietol post riaditeľa, lebo nechcel zradiť svoje „panslávske presvedčenie“ a dokonca vymohol, aby aspoň v prvom ročníku mohol vyučovať popri maďarčine matematiku aj po slovensky, lebo nie všetci prváci vedeli po maďarsky. V rokoch štúdia Jurka S. N. sa na gymnáziu ešte vyučovala slovenčina a slovenská literatúra, hoci ako nepovinný predmet. Študenti zo všetkých tried spoločne sa učili spamäti básne Sládkoviča, Chalupku, Kuzmányho a učebnica profesora Černého „Slovenská čítanka“ im bola ohromnou pomôckou. Profesor Kmeť mal takú autoritu, že odišiel do penzie len počas 1. svetovej vojny, potom bol rehabilitovaný a ešte aj po prevrate, už 70-ročný znovu učil svoju obľúbenú matematiku na štátnom gymnáziu v B. Bystrici. V roku 1924, keď bol Juraj S. N. zvolenským županom, usporiadali stretnutie všetkých žiakov profesora Kmeťa, medzi ktorými boli ministri, župani, vysokí úradníci, biskupi, seniori, sudcovia a stovky vynikajúcich vlastencov.

Vyššie spomenuté „alumneum“ bola vlastne školská jedáleň, v ktorej dostávali študenti obed za ročný poplatok 24 zlatých. Pani „pedelka“, čiže školníčka, dokázala navariť chutný obed pre 80 – 100 študentov. Jedlá ku štyrom dlhým stolom roznášal pán pedel Chovan. Menu pozostávalo z polievky, mäsa a prívarku, k tomu bochník chleba. Polievky a prívarku si mohol každý nabrať podľa chuti, len mäso bolo naporciované. Halušky boli dokonca dvakrát týždenne. Profesorským správcom alumnea bol profesor Kmeť. On si vyberal spomedzi žiakov študentského správcu, tzv. „seniora“, ktorý dbal na poriadok v jedálni a mohol potrestať neprístojné správanie od odmietnutia vody po odmietnutie celého obeda (na druhý deň). Viackrát počas roka bolo v alumneu tzv. „beneficium“, keď dodávateľ chleba, pekár, venoval alumneu nejaké zákusky, štrúdle a k tomu víno, mäsiari zase venovali pečené prasiatko alebo hydinu a tiež víno. Jedno beneficium obvykle dával „senior“, vlastne jeho rodičia hostili všetkých študentov. Seniorstvo sa ušlo aj staršiemu bratovi Jankovi a aj Jurkovi S. N. v štvrtom ročníku. Mama Sláviková vypražila i napiekla kurence a krémeše pre všetkých asi 100 „kostošov“ a otec farár vyvalil celý súdok vína z pivnice. To všetko museli z Dobrej Nivy doviezť už hotové.

Počas štúdia navštevovali chlapci z gymnázia obvykle v nedeľu bystrické slovenské rodiny, kde ich radi privítali i pohostili. Medzi také rodiny patrila rodina dr. Ivana Thurzu-Nosického s jeho manželkou Marienkou, rod. Medveckou (neter Terézie Vansovej). Thurzovci bývali v dome bývalého richtára i župana Michala Rárusa (v Lazovnej ulici, pri Bottovom dome), kde bola aj rozsiahla záhrada so všetkými dobrotami, ktoré poskytujú ovocné stromy a kríky. Častejšie chodili vybraní študenti aj do blízkej Radvane na faru k báťovi Jozefovi Hodžovi, niekedy už ráno na služby Božie a hneď ostali aj na obed. Tu ich hostila pani Hodžová, mladšia dcéra Hodžovho predchodcu Andreja Sládkoviča. Po obede sa čítali slovenské časopisy, hovorilo sa o národných veciach. Týchto besied sa často zúčastňoval advokát Andrej Hanzlík (neskôr richtár B. B.), Turzovci, aj Izidor Žiak Somolický. Chýrny Radvanský jarmok tiež ostal natrvalo v pamäti Juraja S. N. ako zdroj neopakovateľných zážitkov.

Medzi oboma bystrickými gymnáziami panoval antagonizmus, nie náboženský, skôr národnostný. Študenti rím.-kat. gymnázia na vtedajšej promenáde boli považovaní za „dobrých maďarských vlastencov“, študenti evanjelického gymnázia zase za „panslávov“. Šarvátky sa začali obvykle slovnými urážkami a končili na „bitevných poliach“, na lúkach na Jesenskom vŕšku. „Celé kŕdle študentov v sobotu popoludní vyrukovali do opevnených pozícií, za celé múriky poskladané z kameňov a kamienkov – vyslali svoje predstráže na všetky cesty vedúce na Jesenský vŕšok a už sa za chvíľu ozval válečný pokrik – už idú, tam od Hámru. To infantéria nabila skalami všetky vrecká a predvoje sa pohli do prvej línie, privítajúc nastupujúce, väčšinou početnejšie nepriateľské voje pŕškou dobre miereného kamenia“. Bitky skončili v poväčšine víťazstvom „panslávov“, niekedy aj za pomoci učňov a tovarišov z remeselníckych dielní a fabrík. Odozva v škole bola samozrejmá a po dohováraní sa boje preniesli skôr do športových zápasov. Vo štvrtom ročníku, keď bol Jurko S. N. seniorom v alumneu, na žiadosť profesora Kmeťa, aby bitky na Jesenskom vŕšku prestali, ani vykrúcanie nepomohlo, nakoniec podaním ruky prisľúbil a v tom roku sa boje na Jesenskom vŕšku naozaj nekonali. Namiesto toho sa organizovali „prepady“ ovocných záhrad, z ktorých bolo niekedy veru treba aj utekať.

Medzi zážitky, na ktoré nezabudol, patrili aj návštevy Harmaneckej papierne, kde chodil vyučovať syna riaditeľa papierne a bol tam pozývaný i na kratšie prázdniny. Zaujala ho výroba papiera a doniesol si odtiaľ hŕbu všelijakého papiera, hlavne ozdobného. Počas pobytu v Bystrici navštívil aj riadne profesionálne divadelné predstavenie, ktoré hrala vandrovná spoločnosť (v divadle vo dvore radnice), samozrejme, po maďarsky.

Zážitkov, ktoré mal Jurko Slávik Neresnický počas štyroch rokov štúdia v našom meste bolo iste viac a rôznorodých, ale boli to pre neho pekné roky, v ktorých sa veľa naučil, veľa poznal a prežil. Na Banskú Bystricu nikdy nezabudol, veď tu našiel aj miesto posledného odpočinku. Aké boli jeho osudy po odchode z Banskej Bystrice a kam ho zavial osud, to je už na ďalšie rozprávanie.

Z knihy Juraja Slávika-Neresnického „Moja pamäť – živá kniha“ vybrala a doplnila vlastnými poznatkami Eva Furdíková.