Študentský život v Laskomerského literárnej reflexii

V živote Gustáva Kazimíra Zechentera Laskomerského (1824 – 1908) nebola literárna činnosť dominujúca. Aj napriek tomu, že nezanechal tzv. veľké literárne dielo, jeho, najmä humoristicky zamerané práce, vyznačujúce sa srdečným humorom, si zasluhujú pozornosť aj v informačnom 21. storočí. V humoristických črtách, anekdotách, humoreskách, besedniciach-fejtónoch čerpal podnety zo života, ktorý ho obklopoval. A práve osobná zainteresovanosť na interpretovaní autentického života s cieľom priniesť „niečo zábavného a poučeného“ ho priviedla aj k rozpomienkam na študentský život. Laskomerský zachytáva študentský život v dvoch rovinách: v podobe memoárovej a beletrizovanej prózy.

Chlapčenské a študentské roky položartovne a sebaironicky spracoval v niektorých humoreskách (Študentský majáles, Ostatné fašiangy, Prvý tanec a i.), ktorých akési predobrazy nachádzame v jedinečnom Vlastnom životopise (v novších vydaniach právom vychádza pod názvom Päťdesiat rokov slovenského života). Pri čítaní zistíme, že uvedené humoresky sú zbeletrizované skutočné príbehy zo Zechenterovho života. Zároveň sa presvedčíme, že pre Laskomerského literárne snaženie zohráva významnú úlohu osobný zážitok. Na jeho pozadí potom vymýšľa, dopĺňa. Svoju metódu písania pregnantne vysvetľuje v próze Cestovanie na vakácie nasledovne: „Nepíšem román, ani novelu; nikto sa nezaľúbi, neožení, nezastrelí, neutopí, nezakole, ani neotrávi, nebudú domy horieť, ani nebude potopa lomoziť, nič, ani len máčny mak z toho všetkého. Kto toto čítaš, neboj sa, nebudú ti vlasy dupkom vstávať, ani neupadneš do mdloby, iba ak do chrápania – no a v tom prípade budeš mať sny pokojné, to som presvedčený. Chcem vám len opísať prešlé časy študentského života z časov predpotopných, fosílnych.“ V tomto akoby literárnom programe Laskomerský svojmu čitateľovi dáva najavo, že v humoreskách podáva jednoduché opisy, príhody, čiže skutočnosť.

Zechenterov opis vlastného študentského života môžeme rozdeliť do štyroch základných obrazov: 1. Získavanie prvých vedomostí na „elementárke, či takrečenej normálke“ na Ponickej Hute a najmä študentský život gymnazistu v Banskej Bystrici. 2. Filozofické štúdiá vo Vacove, kde „mravy študujúcej mládeže páchli beťárizmom“. 3. Medicínske štúdiá v Pešti, kde „celá ulica nás poznala ako veselých figliarov, a pretože pri všetkých tých výčinoch sme nikoho neobrazili, radi nás videli a naše žarty sprevádzali smiechom“. 4. Študentský pobyt vo Viedni, kde „všetka viedenská študujúca mládež chytila sa zbrane“. Tieto štyri základné obrazy zo študentských rokov tvoria podklad pre následné sujetové pretlmočenie v črtách, humoreskách, v ktorých sa predstavil ako študent na gymnáziu v Banskej Bystrici (Študentský majáles), na filozofii vo Vacove (Prvý tanec), v Pešti (Cesta na vakácie, Ostatné fašiangy, Študenti) a vo Viedni (Zamrznutý). Vychádzali vo vtedajších časopisoch – Sokol, Národné noviny, Orol, Živena, Národní almanach. Voľne si sprítomnime Zechenterove obrazy jeho študentských čias z Vlastného životopisu:

Pri zobrazení žiackeho prostredia ľudovej školy na Ponickej Hute mu v pamäti utkveli najmä, dnes nepochopiteľné, pedagogické prostriedky – hrozba ferule: „Mala podobu kiky, ženskej čepcovej ozdoby v Novohrade (…), pomocou ktorej učiteľ „(…) naprával nedobre píšúce prsty (…), karhal samopašných chlapcov (…).“ I napriek týmto praktikám si plnými dúškami užíval chlapčenstvo medzi svojimi vrstovníkmi, s ktorými sa vyšantil pri dobrodružných hrách, huncútstvach. Predovšetkým po návrate do železného hámra v Banskej Bystrici (jar 1832), „(…) kde som ja tak veselo žil (…), pre moje chlapčenské zábavy bolo tu poľa a priestoru dosť(…)“. Zároveň píše aj o nových podobách trestov za nedodržanie „prísnych zákonov“: „(…) tunajší páni učitelia mali tiež dosť zvláštnych a šteklivých spôsobov na potrestanie (…) trstenice, korbáčov, lieskovice (…), ale i „zatvorenia a hladovania cez obed, kľačania na ostrom polene atď.“.

Gymnaziálne obdobie v Banskej Bystrici popri stručnom zobrazení školského prostredia – spomína na profesorov – doplnil o „chlapčenské zábavy“ v čase mimo vyučovania, ktoré fabuloval do podoby mini príbehov. Spomína na rozprávania epizód bohatej skúsenosti svojho otca, ktorý „(…) bol príjemným, doma i na prechádzkach rozprávajúcim mojím učiteľom(…)“.

Ďalšie vzdelanie získaval, na rozdiel od príslušníkov štúrovskej generácie, v inom prostredí. Konkrétne v jeseni 1840 odišiel na štúdiá do Vacova. V prostredí tohto renesančného univerzitného mestečka bol vítaným hosťom vo veselej študentskej spoločnosti. Študentský „beťárizmus bol pochopom zmužilosti, ľahko sa nás lapal, tým lepšie, že sme ním boli na všetky strany otočení, a čím viac beťárizmu v nás, tým väčšia sláva a obdiv nás očakával. Nuž a to bola naša filozofia“. Uvádza viacero beťárskych kúskov, napr. „čerešňové výpravy“, bitkárske šarvátky alebo rôzne „mačaciny“: „V noci, keď mali byť trhy alebo jarmoky, zatarasili sme cesty brvnami a skalami (…), čo narobilo voziarom, príchodzím včasráno za mraku, mnoho zmätku.“ Beťárske študentské darebáctva síce nepôsobili negatívne na študijné výsledky, ale predsa len v závere vacovského pôsobenia kajúcnicky priznáva, že „(…) následkom zlého kamarátstva – v nepravej domnienke, že beťárizmus a heroizmus je jedno – stal sa zo mňa, krotkého šuhaja, nočný bludár, šarapatec (…)“, ktorý „(…) viac zvedený než vlastným pudom a z falošne pochopeného hrdinstva (…) umienil si v duši toto od koreňa zmeniť“.

Druhý rok odišiel študovať do Pešti. V autobiografii podáva z piatich študentských rokov strávených v Pešti pútavé príhody, opisuje vtedajší študentský život, ktorý aj napriek materiálnej biede sa vyznačoval typickou študentskou veselosťou, bezstarostnosťou. A v tomto opise má svoj pôvod i nejedna jeho humoreska. Popri veselom študentskom živote však pocítil na vlastnej koži aj polohu chudobného študenta. Všetky negatívne stránky svojho študentského života však „(…) znášal (…) s veselou mysľou a často i horkú pilulku nepriaznivých okolností som omastil žartom a odhodlane prehltol“. V Pešti zažil spolu so svojimi priateľmi aj konflikty s maďarónmi, ktorí im vyčítali príklon k slovenskému národu. V týchto sporoch sa ich veľakrát zastal slušný Maďar, čo si Zechenter pre seba vyhodnotil tak, že vzdelaní ľudia si navzájom rešpektujú svoju národnosť.

Po prázdninách roku 1846 odišiel študovať do Viedne, kde stretol nových známych. Viedeň bola v tom čase miestom štúdií mladých ľudí viacerých národností. Bol to čas revolučného kvasenia, keď sa žiadalo napr. zrušenie pozostatkov feudalizmu a Zechenter registroval množstvo iných radikálnych revolučných názorov. Strediskom slovanskej mládeže boli „slovanské besedy“, ktoré „pozostávali zo spevu, hudby, deklamovania a niekedy i tanca a boli čím ďalej obľúbenejšie, a pre ich pestrosť, hlavne tiež čo sa týka národných krojov, hojne navštevované i nemeckými Viedenčanmi“. V jarných mesiacoch pamätného roku 1848 zažil vo Viedni aj revolúciu. Dokonca ako študent medicíny mal možnosť si prakticky overiť svoje medicínske vedomosti, keď 14. marca počas zhromaždenia poskytol prvú pomoc mládencovi, do ktorého vojak zaťal šabľou. Potom sa aktívne zúčastňoval na študentských podujatiach a stal sa členom prvej študentskej légie.

Pri vytváraní postáv vo svojich beletrizovaných príbehoch sa sústreďoval na detail. Väčšinou išlo najmä o komický detail vo výzore, výpovedi, v situácii, geste. Napr. v humoreske Prvý tanec sa hrdina pred tanečnou „premiérou“ vidí takto: „Vlasy som na troch miestach pálil železom, vlastne a lepšie povedané, hrial vo  tri chumáče. V istej diaľke vynímala sa mi hlava ako klenovský syrec, ozdobený na temene troma liptovskými oštiepkami. Na krku červený šál s ohromnými krídlami. S kolmou čiarou tela vyzeral som ako katastrálny kríž. Frak s krátkymi rukávmi, akoby mi mali z neho ruky utiecť. (…) Biele sťa sneh nohavice po kolená, ich snahu ďalšieho vyťahovania mohli zmierniť jedine dlhé ale silné podpinky (štrupne). Na čižmách hrali ako hinky brnkajúce ostrohy.“ V niektorých rozprávačských komentároch cez reálne videné skutočnosti ponúka svojské vnútorné reflexie. Napríklad v próze Prvý tanec mu bál poskytol „mnohostranné psychologické štúdium“: Jeho Kazimír (vlastne on sám) všimol si, ako prirodzený ľudský cit – láska – sa „materializuje“: „Bál je despota, čo vrecká otcov, majúcich dospelé dcéry, drží v stave obľahnutia. Bál je trhovište otrokýň, kde sa krasotinky keď nie predať – aspoň vydať majú. Tu sa tovar, vyprášený, vyfintený, vystavuje obecenstvu v najprívetivejšom svetle, tovar miešaný ako všade, dobrý, planý, skaze veľmi podrobený, keď sa odležal, plesnie, zhorkne ako bryndza. Beda ti, otec, ak tieto bazáre navštevuješ cez päť-šesť rokov s tým istým tovarom, trhové darmo platíš a tovar nazpäť vozíš. Nie je to tovar ako husle, víno, cigary, ktorý čím dlhšie leží, tým väčšej ceny nadobúda (…) Oj, nie, tvoj tovar lacnie na kvadrát!“ Oproti tomuto pohľadu ponúka svoj pohľad na bál ako „malý  študent-gymnazista, tak asi do môjho pätnásteho roku“, kde predstava chlapca o bále pohybuje sa na inej hierarchii hodnôt: „(…) my chlapci hľadíme hore do okien ako kaňa na dážď a rozprávame si báječné veci o bále, o akých slýchať len v starých povestiach v skvoste a nádhere zakliatych zámkov.“ Tento romanticky idealizujúci pohľad chlapca sa mení na realistickejší v očiach študenta filozofie z Vacova.

Fragmentárne načrtnuté nahliadnutie do zrkadla Laskomerského reflexie študentského života ponúka pohľad na túto spoločenskú vrstvu, ktorá v uvedenom čase bola nositeľom národného pohybu. Aj napriek tomu, v literárnom spracovaní autorov 19. storočia sa prakticky neobjavuje. Zapríčinené to bolo závažnosťou udalostí daného obdobia, lebo v literárnych prácach sa uprednostňovali vážnejšie témy. Preto aj s odstupom rokov možno privítať tieto Laskomerského reflexie študentského života, lebo sú nielen zdrojom zdravého zobrazenia, ale i výrečným svedectvom o živote dospievajúcej mládeže v rokoch revolučného kvasenia a národného uvedomovania v 19. storočí.